V súčasnosti žijeme dobu, ktorá je v mnohom iná a nepodobná akejkoľvek inej dobe v našej histórií. Plná elektrifikácia v tzv. vyspelých krajinách a neustály rozvoj IT technológií nám umožňuje skracovať vzdialenosti, venovať sa aj vo večerných hodinách svojej práci, koníčkom alebo pasívnym aktivitám ako je sledovanie televízie, či chatovanie na mobiloch.
Práve element vody je z pohľadu tradičnej čínskej medicíny hýbateľom, ku ktorému prislúcha zimné obdobie. V ľudskom tele sa spája s obličkami, močovým mechúrom, čo znamená, že v tomto období im dokážeme nielen najľahšie pomôcť ale aj ublížiť. Ku obličkám podľa Tradičnej čínskej medicíny prináleží kostra, sčasti kvalita zubov a vlasov, ako zmyslové ústrojenstvo uši. Z filozofického hľadiska sme práve v zime povolávaní k stíšeniu, vnútornému načúvaniu, pokoju. Tiež je veľmi príjemné a prospešné venovať sa téme svojich predkov, svojho skrytého potenciálu.
Predstavme si, že sme semienkami rastlín ležiacimi pod studenou vlhkou zemou pokrytou vrstvou snehu. Semienko odpočíva, je si vedomé plne svojho obsahu, toho, čím raz môže byť. Až sa teplé slnečné lúče oprú o zem a začnú roztápať sneh, semienko napučí a vyraší, aby sa pustilo do nádherného rýchleho rastu potenciovaného samotným životom.
Aj v našich životoch potrebujeme mať jeseň i zimu, ľudské bytosti nedokážu ísť stále na doraz, rásť a dozrievať, rovnako si vyžadujú stíšenie a sebakultiváciu.
Využime teda ešte posledný mesiac zimy na introspekciu, aby to malé semienko v nás bolo na jar pripravené opäť rásť.
Skúsme si predstaviť, žeby aspoň na jeden večer vypadol elektrický prúd...
Okrem vzniknutých škôd na pracoviskách či v domácnosti by nastalo ticho. Uvedomili by sme si, že vonku je zima a tma, aj napriek tomu, že dni sa už predlžujú. Bolo by nám jasné, že príroda stále spí, život drevín sa sústredil ku koreňom, že to, čo vystupuje do popredia je voda a jej pohyb. Či už voda vo forme snehu alebo klokotajúca v potokoch, prúdiaca v riekach.Práve element vody je z pohľadu tradičnej čínskej medicíny hýbateľom, ku ktorému prislúcha zimné obdobie. V ľudskom tele sa spája s obličkami, močovým mechúrom, čo znamená, že v tomto období im dokážeme nielen najľahšie pomôcť ale aj ublížiť. Ku obličkám podľa Tradičnej čínskej medicíny prináleží kostra, sčasti kvalita zubov a vlasov, ako zmyslové ústrojenstvo uši. Z filozofického hľadiska sme práve v zime povolávaní k stíšeniu, vnútornému načúvaniu, pokoju. Tiež je veľmi príjemné a prospešné venovať sa téme svojich predkov, svojho skrytého potenciálu.
Predstavme si, že sme semienkami rastlín ležiacimi pod studenou vlhkou zemou pokrytou vrstvou snehu. Semienko odpočíva, je si vedomé plne svojho obsahu, toho, čím raz môže byť. Až sa teplé slnečné lúče oprú o zem a začnú roztápať sneh, semienko napučí a vyraší, aby sa pustilo do nádherného rýchleho rastu potenciovaného samotným životom.
Aj v našich životoch potrebujeme mať jeseň i zimu, ľudské bytosti nedokážu ísť stále na doraz, rásť a dozrievať, rovnako si vyžadujú stíšenie a sebakultiváciu.
Využime teda ešte posledný mesiac zimy na introspekciu, aby to malé semienko v nás bolo na jar pripravené opäť rásť.
