Kládli ste si niekedy otázku, či myšlienky a emócie môžu byť príčinou vašich zdravotných problémov? Nie ste sami. Touto problematikou sa začali zaoberať už aj vedci, čo viedlo k vývoju takých vedných odborov ako sú celostná medicína, psychosomatika či epigenetika a dalo vznik mnohým modalitám priamo pracujúcim na podvedomej úrovni. Na otázky o vplyve emócií na ľudské zdravie odpovedá MUDr. Jarmila Klímová, ktorá sa psychosomatike venuje už 15 rokov.
,,Psychosomaticky liečiť znamená dívať sa na človeka nielen z jeho biologickej podstaty, ale ponúkať pacientovi také terapeutické komponenty, ktoré zahŕňajú všetkých päť aspektov zdravia resp. choroby, a to biologický, psychický, sociálny, spirituálny a energetický aspekt,“ hovorí Klímová a zároveň dodáva, ,,všetky aspekty si treba všímať rovnocenne, uznávať ich a snažiť sa ich vyvážene skĺbiť do jedného celku“.
,,Každá naša myšlienka má nejaký emocionálny základ a aj jasne definovateľnú biologickú podstatu a tou je aminokyselina. Súčasťou každej aminokyseliny sú reťazce, ktorým hovoríme peptidy a nanopeptidy. Tieto nanopeptidy v horizonte necelých sekúnd neustále menia štruktúru svojich bielkovinových reťazcov podľa toho, aký emocionálny vklad sa v tele v tej chvíli začne rozširovať. Človek zároveň nikdy neprežíva len jednu emóciu, ale každú sekundu celé kaskády často protichodných emócií. Na biologickom podklade si ich môžeme predstaviť ako stovky putujúcich bielkovinových štruktúr po tele, ktoré sa špecifickým spôsobom zachytávajú do bunkových membrán a bunkám predávajú úplne konkrétne informácie o tom, ako sa majú správať.“
,,Bunková membrána sa skladá z niekoľko stotisícov bielkovinových komponentov, ktoré neustále komunikujú medzi sebou a vonkajším prostredím podľa toho, čo sa naviaže na bunkové receptory. Tie informácie vyhodnocujú, filtrujú a následne posielajú do vnútorného prostredia. Zároveň vnútorne prostredie dáva bunečnej membráne informácie o tom, akú informáciu si praje vpustiť a akú nie. Je to nesmierne organizačne náročný komunikačný uzol,“ vysvetľuje Klímová.
,,Bunka je sebaorganizujúci systém, ktorý svoj život zakladá na tom, že komunikuje. Pokiaľ by sme bunku vybrali z jej komunikačného prostredia, dodávali jej potrebné biochemické živiny, ale nebolo by jej umožnené komunikovať, po niekoľký dňoch umrie na osamotenie. Jednoducho, nemá s kým komunikovať. Bunky sa zároveň vyvíjajú, navzájom si predávajú nazbierané informácie a odovzdávajú ich ďalším generáciám. Každá dcérska bunka, ktorá sa narodí z pôvodnej materskej bunky, už obsahuje všetky informácie, ktoré mala jej matka. A to je práve princíp starnutia. Materská bunka už zažila traumy, negatíva a smútky. Predá ich dcérskej bunke, ktorá je s tou záťažou nútená žiť. Počas života sa v tele vymení 8 - 15 generácií buniek. Posledné bunky majú toho tak veľa naložené, že organizmus začne umierať. Nezačne umierať na základe biologického opotrebovania, ale na základe preťaženosti a počtu chýb, ktoré nazhromaždili predošlé generácie buniek.“
,,Každá bunka je súčasťou nejakého nadradeného celku, napr. orgánu. Zároveň nie je ovplyvnená len jedna bunka, ale určité množstvo buniek. Takisto emócia nepripláva naraz, ale dostáva sa k bunkám v nejakom časovom rozmedzí počas dní, mesiacov i rokov. Počet negatívne ovplyvnených buniek sa rozširuje a pri dlhodobej záťaži začnú v rámci orgánu vykazovať inú funkciu – bunečný rozpad, jazvy, zápaly a pod. To prechádza z orgánu do celého systému, napr. z pľúc do celej dýchacej sústavy. Poznáme aj tzv. emocionálnu mapu tela, ktorá ukazuje, že vo väčšine prípadov sa určitá skupina emócií premieta do určitého orgánu. Úzkosť do centra hrudníka, zlosť do pečene, smútok do pľúc a pod..“
,,Množstvo prípadov, v ktorých je jednoznačná súvislosť medzi genetickou chybou a vznikom ochorenia, je okolo 2%. Pri ostatných ochoreniach existuje korelát, ktorý ovplyvňuje veľké množstvo ďalších faktorov. Tie sa pričinia o to, či sa ochorenie prejaví alebo nie. Genetika a jej informačný prenos väčšinou nie je o tom, že vznikne genetická chyba alebo mutácia, ale že gény dostanú práve vďaka komunikačnému tlaku z vonkajšieho prostredia nejaký impulz, aby aktivovali svoju činnosť alebo ju uspali. Nejde o genetickú chybu, o niečo nezvratné, ale o proces, ktorý plasticky reaguje na informácie z prostredia.“
A čo v prípade vírusových ochorení?
,,Keď vypukne vírusová epidémia, nikdy neochorejú všetci. Nadpolovičná väčšina ľudí sa nenakazí, aj keď príde do bezprostredného kontaktu s vírusom. Človek dokonca môže aj obsahovať vírus a nemusí ochorieť. Telo vďaka celkovému nastaveniu buď pripraví terén na to, aby vírus dostal impulz a rozvinul svoju činnosť alebo nie.“
Z tohto hľadiska môže človek zmeniť vývoj ochorenia a naštartovať proces uzdravenia. Všetko závisí od toho, akým spôsobom narušuje bunkovú štruktúru. Myšlienky môže do istej miery ovplyvniť. Stačí, ak zmení myšlienkovú schému napr. z ,,každú jar budem chorý, lebo som oslabený“ na ,,choroba sa ma nemusí týkať“. Táto zmena však musí prebehnúť nielen na racionálnej úrovni, toto presvedčenie sa musí dostať hlbšie. Funguje to ľahšie vtedy, ak už človek má prežitú nejakú skúsenosť, napr. počas chrípkového obdobia neochorel.
,,Ak človek negatívne emócie neventiluje, hromadia sa v jeho vnútri. Ak nesmú ísť von ako prejav, začnú liezť von ako choroba. Vyvolať môžu aj rakovinu. Tá môže byť aj vírusového pôvodu prostredníctvom vírusových a bakteriálnych toxínov. Niekedy preto nie je nutné pacienta primárne liečiť len onkologicky, ale je potrebné zvýšiť imunitu voči týmto faktorom. Toto potvrdzuje, že biologickú podstatu človeka nemožno spochybniť. U onkologicky postihnutých pacientov však vždy nachádzame sebadevastačné a obmedzujúce vzorce správania ako napr. odmietanie samého seba, podceňovanie, rola a pozícia obete, sebapoškodzovanie, sebaobetovanie a pod. Ľudia si to často ani neuvedomujú.“
Je možné takéto podvedomé konanie zmeniť?
,,Sebadevastačné správanie nie je v človeku zakódované, ale je naučené a prijaté. Ide o stav, ktorý sa dá zmeniť. Tieto formy nevedomého správania sa človek naučil nejakou skúsenosťou, niekde ich získal, niekto mu ich vsunul. Cesta k odstráneniu týchto vzorcov je však dlhá a náročná. Vždy je lepšie, keď si človek problém uvedomuje. Väčšinou však musí problém vytiahnuť z hlbšej úrovne vedomia a až potom s ním môže pracovať. Na to sa používajú rôzne terapeutické techniky.“
Celosvetovo uznávanou liečebnou metódou, ktorá vychádza z výskumov o bunkovej pamäti, je terapia Cesta. Jej základom je hľadanie kritických zážitkov v živote človeka, ktoré spôsobili zmeny a blokády v organizme, čím spustili rôzne druhy ochorení. Terapia Cesta sa zameriava aj na identifikovanie a odstránenie nezdravých vzorcov správania, ktoré sú uložené v ľudskom podvedomí. Počas terapie sa v tele uvoľňujú energetické blokády a naštartujú sa automatické samoozdravné procesy na úrovni fyzického tela i psychicky. Metódu Cesta môžete zažiť aj na Klinike Medante pod vedením vyškolených terapeutov.
Zdroj: video.aktualne.cz
Päť aspektov ľudského zdravia
Psychosomatika je v súčasností vnímaná ako spôsob myslenia a nazerania na ľudskú bytosť so všetkými jej aspektami a teda aj ochoreniami. Nedá sa pokladať za jeden ohraničený a uzavretý medicínsky odbor, ale tým, že chápe človeka v určitej systémovej nadradenosti, prekračuje niekoľko ďalších odborov. Čo teda znamená psychosomaticky liečiť?,,Psychosomaticky liečiť znamená dívať sa na človeka nielen z jeho biologickej podstaty, ale ponúkať pacientovi také terapeutické komponenty, ktoré zahŕňajú všetkých päť aspektov zdravia resp. choroby, a to biologický, psychický, sociálny, spirituálny a energetický aspekt,“ hovorí Klímová a zároveň dodáva, ,,všetky aspekty si treba všímať rovnocenne, uznávať ich a snažiť sa ich vyvážene skĺbiť do jedného celku“.
Materiálna a spirituálna podoba emócie
Psychosomatika pokladá za základ myšlienky a emócie, ktoré ovplyvňujú bunky. V minulosti sa s emóciami v terapeutickom procese nepočítalo a nepracovalo, pretože boli pokladané za niečo bez absolútne žiadneho fyzického základu. Dnes už veda na emócie nazerá inak. Aby sme mohli pochopiť celý proces vzniku chorôb na základe emócií, musíme vedieť, čo to vlastne emócia je.,,Každá naša myšlienka má nejaký emocionálny základ a aj jasne definovateľnú biologickú podstatu a tou je aminokyselina. Súčasťou každej aminokyseliny sú reťazce, ktorým hovoríme peptidy a nanopeptidy. Tieto nanopeptidy v horizonte necelých sekúnd neustále menia štruktúru svojich bielkovinových reťazcov podľa toho, aký emocionálny vklad sa v tele v tej chvíli začne rozširovať. Človek zároveň nikdy neprežíva len jednu emóciu, ale každú sekundu celé kaskády často protichodných emócií. Na biologickom podklade si ich môžeme predstaviť ako stovky putujúcich bielkovinových štruktúr po tele, ktoré sa špecifickým spôsobom zachytávajú do bunkových membrán a bunkám predávajú úplne konkrétne informácie o tom, ako sa majú správať.“
Je bunka inteligentná?
Ak teda bunka dokáže vyhodnotiť nejakú emóciu, ktorá sa k nej dostane naviazaná na myšlienku, musí mať vlastnú inteligenciu. Súčasná veda uznáva, že bunková membrána má veľmi vysokú inteligenciu. Je to dané tým, že jej základnou štrukturálnou jednotkou je bielkovina, ktorá je nositeľkou inteligencie a informácií.,,Bunková membrána sa skladá z niekoľko stotisícov bielkovinových komponentov, ktoré neustále komunikujú medzi sebou a vonkajším prostredím podľa toho, čo sa naviaže na bunkové receptory. Tie informácie vyhodnocujú, filtrujú a následne posielajú do vnútorného prostredia. Zároveň vnútorne prostredie dáva bunečnej membráne informácie o tom, akú informáciu si praje vpustiť a akú nie. Je to nesmierne organizačne náročný komunikačný uzol,“ vysvetľuje Klímová.
Keď bunka nemôže komunikovať, umrie
Pre psychosomatiku je tiež charakteristická systémová teória, ktorá sa na všetky organizmy a živé bytosti díva ako na nadradený alebo podradený systém. Je pritom jedno, o aký veľký systém ide. Môže to byť bunka, orgán, človek, rodina, štát, planéta, slnečná sústava. Vo všetkých týchto štruktúrach fungujú úplne rovnaké princípy. Ak chce veda pochopiť niektoré makro- alebo mikroskopické javy, do ktorých nedosiahne alebo jej na to nestačí predstavivosť, siahne po tom, čo je dostupné. Na základe toho je možné odčítať princípy v nadradených alebo podradených štruktúrach.,,Bunka je sebaorganizujúci systém, ktorý svoj život zakladá na tom, že komunikuje. Pokiaľ by sme bunku vybrali z jej komunikačného prostredia, dodávali jej potrebné biochemické živiny, ale nebolo by jej umožnené komunikovať, po niekoľký dňoch umrie na osamotenie. Jednoducho, nemá s kým komunikovať. Bunky sa zároveň vyvíjajú, navzájom si predávajú nazbierané informácie a odovzdávajú ich ďalším generáciám. Každá dcérska bunka, ktorá sa narodí z pôvodnej materskej bunky, už obsahuje všetky informácie, ktoré mala jej matka. A to je práve princíp starnutia. Materská bunka už zažila traumy, negatíva a smútky. Predá ich dcérskej bunke, ktorá je s tou záťažou nútená žiť. Počas života sa v tele vymení 8 - 15 generácií buniek. Posledné bunky majú toho tak veľa naložené, že organizmus začne umierať. Nezačne umierať na základe biologického opotrebovania, ale na základe preťaženosti a počtu chýb, ktoré nazhromaždili predošlé generácie buniek.“
Ako bunka prepíše celý organizmus od zdravia k chorobe?
Každá oblasť tela má svoje informačné pole, kde sa informácie ukladajú. Štruktúry, ktoré v tom poli žijú si informácie buď vezmú alebo k nim priložia ďalšie informácie. Informácia sa šíri energetickým potenciálom tela. Informácie sa zároveň šíria aj chemickou cestou, ktorú sme spomínali vyššie. Obe tieto cesty spolu vytvárajú jeden informačný celok. Ako to však funguje v praxi? Človek si pustí do tela negatívne emócie, ktoré sa dostanú k bunkám cez bielkovinovú štruktúru a odovzdajú informácie, že sa niečo v tele deje. Ako presne vznikne ochorenie?,,Každá bunka je súčasťou nejakého nadradeného celku, napr. orgánu. Zároveň nie je ovplyvnená len jedna bunka, ale určité množstvo buniek. Takisto emócia nepripláva naraz, ale dostáva sa k bunkám v nejakom časovom rozmedzí počas dní, mesiacov i rokov. Počet negatívne ovplyvnených buniek sa rozširuje a pri dlhodobej záťaži začnú v rámci orgánu vykazovať inú funkciu – bunečný rozpad, jazvy, zápaly a pod. To prechádza z orgánu do celého systému, napr. z pľúc do celej dýchacej sústavy. Poznáme aj tzv. emocionálnu mapu tela, ktorá ukazuje, že vo väčšine prípadov sa určitá skupina emócií premieta do určitého orgánu. Úzkosť do centra hrudníka, zlosť do pečene, smútok do pľúc a pod..“
Ako je to s génmi, baktériami a vírusmi?
Genetické ochorenia, baktérie a vírusy nie sú myšlienky, nedokážeme ich ovplyvniť, alebo áno?,,Množstvo prípadov, v ktorých je jednoznačná súvislosť medzi genetickou chybou a vznikom ochorenia, je okolo 2%. Pri ostatných ochoreniach existuje korelát, ktorý ovplyvňuje veľké množstvo ďalších faktorov. Tie sa pričinia o to, či sa ochorenie prejaví alebo nie. Genetika a jej informačný prenos väčšinou nie je o tom, že vznikne genetická chyba alebo mutácia, ale že gény dostanú práve vďaka komunikačnému tlaku z vonkajšieho prostredia nejaký impulz, aby aktivovali svoju činnosť alebo ju uspali. Nejde o genetickú chybu, o niečo nezvratné, ale o proces, ktorý plasticky reaguje na informácie z prostredia.“
A čo v prípade vírusových ochorení?
,,Keď vypukne vírusová epidémia, nikdy neochorejú všetci. Nadpolovičná väčšina ľudí sa nenakazí, aj keď príde do bezprostredného kontaktu s vírusom. Človek dokonca môže aj obsahovať vírus a nemusí ochorieť. Telo vďaka celkovému nastaveniu buď pripraví terén na to, aby vírus dostal impulz a rozvinul svoju činnosť alebo nie.“
Z tohto hľadiska môže človek zmeniť vývoj ochorenia a naštartovať proces uzdravenia. Všetko závisí od toho, akým spôsobom narušuje bunkovú štruktúru. Myšlienky môže do istej miery ovplyvniť. Stačí, ak zmení myšlienkovú schému napr. z ,,každú jar budem chorý, lebo som oslabený“ na ,,choroba sa ma nemusí týkať“. Táto zmena však musí prebehnúť nielen na racionálnej úrovni, toto presvedčenie sa musí dostať hlbšie. Funguje to ľahšie vtedy, ak už človek má prežitú nejakú skúsenosť, napr. počas chrípkového obdobia neochorel.
Zakázané, odsudzované a potláčané emócie
V modernej spoločnosti sú niektoré emócie odsudzované a nežiadúce. Patrí sem hnev, zloba a agresivita. Namiesto toho, aby sa ich človek snažil ventilovať kultúrnym spôsobom, zakazuje si ich a drží ich v sebe. Ďalšou nežiaducou emóciou je strach. V spoločnosti je vnímaný ako niečo dehonestujúce najmä pre mužov. Paradoxom je, že strach je v ľuďoch systémovo vyvolávaný. Stačí si pozrieť negatívne a zastrašujúce správy v televízií, v novinách alebo na internete.,,Ak človek negatívne emócie neventiluje, hromadia sa v jeho vnútri. Ak nesmú ísť von ako prejav, začnú liezť von ako choroba. Vyvolať môžu aj rakovinu. Tá môže byť aj vírusového pôvodu prostredníctvom vírusových a bakteriálnych toxínov. Niekedy preto nie je nutné pacienta primárne liečiť len onkologicky, ale je potrebné zvýšiť imunitu voči týmto faktorom. Toto potvrdzuje, že biologickú podstatu človeka nemožno spochybniť. U onkologicky postihnutých pacientov však vždy nachádzame sebadevastačné a obmedzujúce vzorce správania ako napr. odmietanie samého seba, podceňovanie, rola a pozícia obete, sebapoškodzovanie, sebaobetovanie a pod. Ľudia si to často ani neuvedomujú.“
Je možné takéto podvedomé konanie zmeniť?
,,Sebadevastačné správanie nie je v človeku zakódované, ale je naučené a prijaté. Ide o stav, ktorý sa dá zmeniť. Tieto formy nevedomého správania sa človek naučil nejakou skúsenosťou, niekde ich získal, niekto mu ich vsunul. Cesta k odstráneniu týchto vzorcov je však dlhá a náročná. Vždy je lepšie, keď si človek problém uvedomuje. Väčšinou však musí problém vytiahnuť z hlbšej úrovne vedomia a až potom s ním môže pracovať. Na to sa používajú rôzne terapeutické techniky.“
Celosvetovo uznávanou liečebnou metódou, ktorá vychádza z výskumov o bunkovej pamäti, je terapia Cesta. Jej základom je hľadanie kritických zážitkov v živote človeka, ktoré spôsobili zmeny a blokády v organizme, čím spustili rôzne druhy ochorení. Terapia Cesta sa zameriava aj na identifikovanie a odstránenie nezdravých vzorcov správania, ktoré sú uložené v ľudskom podvedomí. Počas terapie sa v tele uvoľňujú energetické blokády a naštartujú sa automatické samoozdravné procesy na úrovni fyzického tela i psychicky. Metódu Cesta môžete zažiť aj na Klinike Medante pod vedením vyškolených terapeutov.
Zdroj: video.aktualne.cz
